1. Článok venovaný najmä členom a chovateľom Choš Chobaru, ale tiež iným priaznivcom našich psov, hoci nepredpokladám,že pre chovateľov tradičných klubov pod FCI bude zaujímavý, pretože článok je zameraný hlavne na pôvodnych psov. Súčasný trend chovu v týchto kluboch, vrátane nezmyselných akcií s nabudzovaním psov na figuranta, dokazuje odlišný postoj k nášmu plemenu akým sa prezentuje Choš Chobar. Ústredná myšlienka, chovať SAO čo v najvernejšej podobe k pôvodnym stredoaziatom, ktorých domov je Stredná Ázia, to je cesta neľahká. V našich podmienkach sa môžeme o to poskúsiť, samozrejme v rámci možností, pretože je rozdiel medzi chovom týchto psov v SÁ v pôvodnom prostredí a chovom v európskych podmienkach. V prípade, že sa podari u nás odchovávať jedince, schopné pracovať pri stádach, bude mať chovateľská práca najväčší zmysel. Práca pri ochrane stád je potrebná tak v SÁ, tak aj u nás. V praxi to neznamená, že sa môžu šteňatá chovať len pri stádach, ale zameranie chovu by malo byť jednoznačne na prácu, na ktorú sú tieto psy predurčené. Žiadne tituly, víťazné poháre nemôžu byť garanciou požadovaných vlastnosti pre naše plemeno. A teraz už k podstate.
Úvodom niečo o činnosti stredoaziata v SÁ a postoja miestnych k týmto psom. Vieme, že stredoaziat patrí k najstarším plemenám vôbec a tak ako existuje a pracuje pri stádach v SÁ dnes, tak tomu bolo aj v minulosti. Presne, ako museli byť tieto psy charakterovo zdatné, ochotné bojovať hlavne so zvieracím nepriateľmi, ohrozujúcimi stádo, tak musia aj dnes.Tvrdý, nekompromisný postoj pastierov a príroda z nich vytvorili úžasné psy s úžasným charakterom. Aký mali k nim teda postoj pastieri a ako príroda v plývala na ich formovanie? Pastieri boli vždy hodne prísni, jednak preto, že ich k tomu nútili ekonomické podmienky a jednak preto,že mali veľa práce a nemali čas sa venovať takému chovu so všetkou starostlivoťou, tak ako to u nás poznáme. Párenie prebiehalo často podobne ako vo vlčích svorkách. Páril hlavne vodca svorky, ale stávalo sa tiež, že sučku napárili viaceré psy a neraz prichádzalo aj k incestom. Takéto veci pastieri neriešili a v mnohom to nechávali na prírodu. Starosti im robili hárajúce sa sučky. Tie nechávali doma a nebrávali ich na kočovanie, pretože by vyrušovali svorku pri práci. Ak to postrehli už počas kočovania, uviazali sučky medzi dvoch oslov, aby sa k nim psy nedostávali.
Všetko muselo priniesť istý úžitok, ak pes nebol schopný ochraňovať, bál sa, bol lenivý, alebo nebol tolerantný k domácim zvieratám, jednoducho nemal u pastiera miesto. Nikto ho neprevychovával, stal sa nepotrebným. Psov kŕmili málo, často to bola lepeška / chlebová placka /, ktorej kúsky im hádzal a psy ich vo vzduchu chytali. Nažrali sa výnimočne dobre, ak uhynula ovca, alebo čerstvo narodené jahňatá. S chuťou požierali výživné placenty. Niekedy žrať ani nedostali, ale vedeli sa s tým popasovať , keď si dokázali šikovne uloviť drobné živočíchy, či už malého syslíka, myš, vtáčika, hmyz. Vodu im nedávali vôbec, museli si ju vedieť v prírode nájsť. Pastieri hovorievali, že psa treba nakŕmiť až vtedy, ak sa mu objaví na „ zadku pavučina“. Hladný, polosýty pes býval ostražitejší a toho využivali. Nejaký nožnicový záhryz nikoho nezaujímal. Nebojí sa pes postaviť medveďovi? To je kritérium pre riadneho psa a nie záhryz, počet zubov. Neposlúcha ťa pes, tak prečo ho kŕmiš? Aziati museli a musia poslúchať na slovo. Dva najhlavnejšie povely spočívali v tom, že na jeden museli psy vždy prísť, teda bezpodmienečné privolanie. A ten druhý povel sa týkal toho, aby nevykonával pes nežiadúcu činnosť. U nás zaužívené „fuj!“, alebo „ nesmieš!“ Starostivosťou o psy sa nikto intenzívne nezaoberal. Boli a sú prípady, že psy boli odkázané len na seba. Aziat bol stvorený Najvyšším ako neutíchajúci prírodný živel, podobne ako slnko, alebo voda. Bojoval s predátormi, hlavne s vlkmi, kojotmi, hyenami, medveďmi a všetky ostrieľané psy pri stádach nesú stopy ťažkých zranení po bojoch. Kočovanie predstavovalo stovky kilometrov a šteňatá prežili po letných prechodoch len ak boli dostatočne silné, zdravé a nepodľahli vlkom. Psy pri stádach majú pohybu viac ako dosť. Vďaka takým neskutočným tvrdým podmienkam sa sformovalo plemeno, ako žiadne iné. Myslím, že každému z nás je jasné, že väčšina súčasných SAO aké vidno na výstavách pod ochranou FCI, sa nemôže so psami pri stádach v SÁ ani pri najlepšej vôli, porovnávať. Realita je taká, že moderné SAO je už celkom iným plemenom . A to nielen charakterovo, ale už na prvý pohľad. Keď pred pár rokmi, skúšali vrátiť ruské SAO k pastierom, aby zistili, či sú to ešte psy schopné existovať pri stáde, s úžasom sledovali, ako psy v noci spokojne spia, skrývajú sa a ako sa snažia pastierom ukradnúť niečo na zožranie. Trúfli si aj do stanov, čo je pre miestne psy tabu. Ani náznak pôvodných vlastností, ktoré zdobia naše plemeno. Tak ako väčšina výstavných „krásavcov“ , ktorí sú u nás majiteľmi prezentovaní, ako pravé SAO.
Turkménske, alebo tadžické psy majú priateľský vzťah k deťom, ktoré si s nimi môžu robiť čo chcú, pretože psy ich tolerujú , na rozdiel od dospelých, ktorí si nemôžu dovoliť bez pastiera, narušiť ich teritórium. Nikto stredoaziatov nedráždi, také hlúposti ako je figurant s rukávom, aké sa praktizujú v niektorých našich kluboch, sú pre naše plemeno neprípustné. Ako chovajú stredoaziatov, aký postoj majú k nim pastieri už vieme teraz sa pozrieme v akých farbách sa najčastejšie vyskytujú a ktoré konkrétne sfarbenia sú typické pre jednotlivé krajiny SÁ. V zásade sa to týka populácie turkménskych, tadžických a afganských psoch, pretože Kazachstan, Uzbekistan a Kirgizsko nemajú tak ustálené poupulácie ako v spomínaných krajinách, odhliadnúc od skutočnosti, že Kazaši hovoria o tobetoch, pri ktorých udávajú farby ako čierna, hrdzavá, sivá, hnedá. Tu je nutné poznamenať, že hnedá, ktorá sa nazýva v ruštine „ buryj“ je iná ako hnedá, ktorá sa nazýva „ koričnevaja“ . Práve táto „koričnevaja“ škoricovo hnedá sa stala predmetom debaty, v ktorej jedna strana tvrdí, že je to farba zodpovedajúca aborigénnym psom, druhá strana hovorí o neštandartnom, netypickom sfarbení. K tomu sa však ešte dostaneme. Kazaši, podobne ako Uzbeci, hlavne zámožní ľudia z týchto krajín vedeli priviezť najlepšie psy zo SÁ, či už z Turménska, Tadžikistanu, alebo z Afganistanu. Žiaľ v týchto krajinách sav často zmiešavali kvôli bojom aj rôzne plemená medzi sebou a neboli to iba KV / kaukazské vlkodavy / ale aj iné plemená. Podobne v Kirgízsku kde spokojne primiešali medzi stredoaziatov nemecké dogy. Z času na čas sa taký nešvár môže objaviť v hociktorej krajine, ale to nemení nič na skutočnosti, že najmä v Turménsku a Tadžikistane sú populácie pomerne ustálené a majú svoje charakteristické farby. Afganistan, napriek tomu, že je najmenej prebádaný sa vyznačuje jedincami s farbami typickými pre afganské psy.
2. Začneme históriou, kedy začali vznikať opisy stredoaziatov, ktorých základom bolo hlavne Turkménsko, nakoniec spočiatku sa stredoaziatom hovorilo ako o turkménskom ovčiakovi. Turkménsko existovalo v rámci Sovietskeho zväzu a tak sa dalo načerpať veľa informácii o psoch, ktoré sa nachádzali v sovchozoch a kolchozoch, kde pracovali pri stádach oviec a dobytka. Tak sa začínal formovať prvý štandard, na základe reálneho exteriéru daných psov. S.N Bogoľubskij. V.M. Masson opisovali psov, ktorých videli. Profesor A. P. Mazorev v roku 1935 štandard napísal. Môžeme skonštatovať, že štandard sa tvoril na základe poznatkov zoológov, kynológov, vedcov, cestujúcich po SÁ robiac si záznamy, fotografie. K tomu všetkému patrilo aj premeriavanie psov. Neskôr dostávame celkom podrobné obrazy psov SÁ od profesorov Pilščikova, A.Labunského, Gorelova a ešte o trochu neskôr, hlavne čo sa týka tadžických psov, od S.Chamidova, E.Poľšiny, A.Korža, A. Derusa, T. Ivanovej atď. F. Bolkonuva nám na seminároch podávala presné informácie ako majú stredoaziati vyzerať a čím sa vyznačujú turkménske populácie. Rozoberala dokonca aj jednotlivé oblasti Turkménska. V minulosti boli tendencie kvôli rôznotyposti stredoaziatov deliť na viaceré plemená. Nakoniec sa v roku 2010 dohodla väščina kynologóv krajín SÁ, že bude uznávať SAO ako jednotné plemeno, ktoré sa v každej krajine bude nazývať jednotlivo, tak ako je v tej danej krajine zvykom. Tie názvy sa objavujú aj logu Choš Chobaru.
A teraz k tým konkrétnym sfarbeniam. Uvdiem tu úryvky z niektorých štandardov, ktoré sa postupne doplňovali, sčasti menili, ale základ pôvodných opisov, čo sa týkal farebných rázov, zostával. Uvediem ich v ruskom jazyku, aby nevznikol ani náznak podozrenie manipulácie so slovami. A potom preložím to najdôležitejšie.
Окрас разнообразный. Встречаются: сплошные – белый, черный, серый, палевый, светло-рыжий, бурый, тигровый; пегие и пятнистые в комбинациях с указанными выше окрасами. Takto sú opisované psy SÁ od osobností, ktoré som tu zmienil.
Preložené –
Farba je rôznorodá. Stretávame sa so psami, ktoré sú celistvo /celé / – biele, čierne, sivé, plavé, jasno –hrdzavé, hnedé, tigrované, strakaté a fľakaté v kombináciach s predtým uvedenými farbami.
Tu pripomeniem, čo som už predtým konštatoval o dvoch ruských výrazoch pre hnedú farbu. Hnedý, vidíme v tomto prípade je písaný „buryj“ . Hnedá ako „ koričnevaja“ sa neudávala ani predtým v opisoch, ani v ďaľších štandardoch. Čo sa však objavilo, boli chyby opísané ako disvalifikujúce, čo sa týka farieb.
Дисквалифицирующий пороки
Чепрачный при любых подпалинах, генетически обусловленный коричневый (при коричневой мочке носа, веках, губах и светлых глазах) и пепельно-серый (при серой мочке носа, веках, губах и светлых глазах); мраморный при любом основном фоне, Окрас, любой кроме печеночного и голубого во всех вариациях
Разноглазие, голубые глаза.
Diskvalifikujúce chyby objavujúce sa vo viacerých štandardoch.
Čabrakovitá farba, s akýmkoľvek pálením, geneticky podmienená hnedá / s hnedýn nosom, viečkami, pyskami a svetlými očami / a popolavá sivá / so sivým nosom, viečkami, pyskami a svetlými očami, mramorová v akomkoľvek základe.
Rôznofarebné oči, modré oči , farba každá okrem pečeňovej a modrej vo všetkých variantoch
Vrátime sa k aborigénom. Pri stáda sa môže niekedy vyskytnúť hociktoré sfarbenie, ale ak sa chce niekto venovať chovateľským aktivitám tak základom a cieľom by malo byť chovať jedince typické sfarbením pre jednotlivé oblasti. Každá krajina, alebo jednotlivé oblasti krajín sa vyznačujú svojimi populáciami, ktoré sa chovajú pri stádach roky. Turkménsko – v zásade sa vyskytujú všetky farby uvedené štandardné farby. Obľúbené sú farby skôr svetlé, biele rôznymi fľakmi, na základe čo aj vzniklo pomenovanie alabaj / pestrý baj, niekedy sa prekladá aj ako veľký pestrý /.
Tadžikistan – je povestný najmä čiernymi tadžikmi, ale aj sfarbením nazývaným čorčašma / štvorooký/ Čorčašmi sú väčšino čierne s hnedým znakmi, ale môžu byť iného sfarbenia napríklad plavého, alebo šedého. Biele s fľakmi, alebo biele sa nachádzajú tiež, ale nie sú to farby typické a populárne pre túto krajinu. To skôr šedé / vlčia farba /, tigrované, ktoré mávajú často afganský pôvod. Čiernym psom s bielym golierom, bielymi znakmi na hrudi alebo labách sa hovorí Bujnok a dá sa tiež považovať za typické sfarbnie tadžických psov. Je to v podstate farba strakatá, ktorej základom je farba čierna / môže byť aj inej farby / s bielymi znakmi. Fľakatej farby je základom biela farba, na ktorej sa objavujú fľaky rôznej veľkosti, rôznych farieb a tvarov. Afganské psy sú väčšinou sivé, hnedé / burye /, sivo hnedé, tigrované, plavé, hrdzavé. Niekdy tiež fľakaté, ale podľa dostupných informácií, prevažujú skôr tie predtým menované.
Dozvedeli sme sa teda aké farby sa najčastejšie vyskytujú u aborigénov v niektorých krajinách a vidíme, že pečeňová, alebo ak ju pomenujeme škoricovou, nie je typickou farbou pôvodných aborigénov SÁ. Nie pre Tadžikistan a Turkménsko. Ani pre žiadnu inú krajinu SÁ, hoci by sa tam také sfarbenia vyskytli. Ani kirgízske doboty sa nevyznačovali takým sfarbením, aspoň donedávna určite nie. Ak by sa aj našli viaceré svorky s viacerými jedincami tejto farby / o čom pochybujem /, tak je to záležitosť posledných 20 rokov a nie pôvodných aborigénov SÁ. Na jednom z ruských fór sa píše, že americkí chovatelia bojujú ako levy a snažia sa dokázaťť čistokrvnosť čokoládových aziatov s porcelánovo modrými očami a aziatov zachraňuje iba skutočnosť, že konštitúcia týchto psov, tvar hlavy a celkový dojem z ich vzhľadu svedčia o jednoznačne o jednoznačnom hybridnom pôvode. Snahy a výkrik už zaznel. A ako vidíme zaznel už aj blízko nás. Fakty odprezentované v tomto článku, som čerpal aj z uvedeného ruského materiálu, na ktorý dávam link a kto chce môže si to celé naštudovať. Je to spracované na takej odbornej úrovni, že ja ako bežný chovateľ si nemôžem dovoliť podrobne jednotlivé genetiké vzorce rozoberať a komentovať. Môžem však použiť pár viet, ktoré som pochopil a ktoré sa týkajú najmä čierneho sfarbenia, typického pre tadžické psy. Citujem: „ Locus B / čiernohnedý, v ktorom dominuje čierna alela B, je u stredoaziata zaujímavý iba tým, že absentuje normálna recesívna hnedá alela b. Pripomeňme, že tento gén je zodpovedný za syntézu eumelanínu, tj. Pritomné v akomkoľvek farebnom vzorci.“
Ak tieto slová zodpovedajú realite, je to pre nás chovateľov veľmi zaujímavá informácia.
/ Lokus alebo génový lokus alebo génové miesto je úsek molekuly DNA (chromozómu) obsahujúci jeden gén. Forma génu na lokuse predstavuje alelu./ Spomínaný eumalanín je skupina hnedých a červených pigmentov, zatiaľ, čo melanín je pigment, tmavé farbivo produkované melanocytmi.
To len na dokreslenie o čom pojednáva uvedený úryvok. Viac sa dá dozvedieť na stránke – http://turkmen1t.myqip.ru/?1-27-0-00000005-000-0-0-1383837962 Ak teda zhrnieme poznatky zoológov, kynológov, ktorí opisovali stredoaziatov vo svojej domovine a berieme do úvahy postoj tvorcov mnohých štandardov, dostávame reálny obraz akých farebných rázov sa vyskytovali pôvodné aborigénne psy SÁ a prečo diskutované farby / či už škoricová, alebo svetlo sivá / k nášmu plemenu nepatria. Tieto fakty je nutné brať do úvahy ako aj to, že najmä Rusi majú obrovskú zásluhu na tom, že sa stredoaziat stal plemenom. Viactypovým, ale plemenom. Samozrejme, že ten istý národ, ktorý dal SAO do povedomia kynológov, má svoj diel na súčasnom nelichotivom stave, keď novoruskí aziati sú už príliš odlišní od pôvodných psov SÁ. Lenže samotný štandard nie je toho príčinou, pretože z veľkej časti je dobre zostavený, čoho dôkazom je aj samostatný turkménsky štandard, ktorý sa zásadným spôsobom od mnohých ruských znení, nelíši. Za to, ak slovenský klub zavolá posudzovať ruskú špecialistku na moskovské strážne psy a tá v tom duchu posudzuje stredoaziatov dajúc ocenenie hocijakým, len nie typickým predstaviteľom pôvodných psov SÁ, predsa štandard nemôže. Ani za to, ak netypické, ledva pohybujúce sa psy / prekvapujúco v majetku funkcionárov klubu / dostanú tituly a odpadnú po pár ťažkých krokoch / slovo beh som si ani netrúfol použiť / do zaslúženého spánku. Inak štandard rieši aj lymfatické psy, ako aj psy slabé charakterovo, ale kto to bral, alebo berie do úvahy? Veľké, čo najväčšie pre mnohých atraktívne a dopyt po takých vymyslených aziatov je problém, ktorý nejde tak ľahko preklenúť. Ak sa už v niektorej krajine SÁ chvália 100kg psami, tak čo k tomu dodať. Ak si zapoja niekedy v týchto krajínách takých, zväčša ruských psov a vyskytnú sa tam, nemôžeme ich považovať za pôvodné aborigénne psy SÁ, to je predsa nad slnko jasné. Farida Bolkonuva raz spomínala príhodu zo seminára v Rusku, keď jej jeden chovateľ takého 100kg psa navrhoval, aby odprezentovala jeho psa ako typického predstaviteľa plemena a sľuboval je pobyt v kúpeľoch pre celú jej rodinu. Koľkí by takému lákaniu podľahli? Farida sa však nikdy nespreneverila svojmu poslaniu, vždy hovorila pravdu i keď nebola vždy pre všetkých príjemná. Ak by tak konala väčšina rozhodcov a ľudí majúcich vplyv na chov našich psov, nedostalo by sa nikdy naše plemeno do dnešnej situácie, kde sa pod FCI chová. Inak táto strešná organizácia je žiaľ, vďaka komercionalizácii, hrobárom nejedného plemena. Nemôžeme zazlievať tým, čo na FB v rôznych príspevkoch, alebo debatách, posielajú rôzne srdiečka, či zdvihnúté palce hocijakým netypickým jedincom. Mnohí tomu nerozumeju a nevedia, čo je v našom plemene správne a čo nie. My by sme však mali vedieť, že ani stovky takých pochvál, z daných jedincov nespraví typického predstaviteľa – aborigéna SÁ. Podobne tak ako sa z farebného rázu, ktorý tu spomíname ako diskvalifikačného, nestane typický predstaviteľ aborigénnych psov SÁ. O súvise pigmentu so zdravím sa už rozpisovať nebudem. Kto chce si to môže vyhľadať na internete, v minulosti taká vymoženosť neexistovala. K tomu len celkom krátko. To, že u niektorých plemien s nezvyčajným sfarbením sa problémy vyskytujú vo vyššej miere je skutočnosť a to nemôže byť náhoda. A ani nie je. Nakoniec, každý si je za svoje chovateľské aktivity zodpovedný sám. Podľa môjho názoru je veľká škoda, že ľudia, ktorí majú evidentný záujem o pôvodné aborigénne psy SÁ , majú chuť, nadšenie pre chov, sa nechávajú ovplyvňovať nepravdivými informáciami. Možno tiež niekým neznalým, alebo úmyselne zavádzajúcim. To je jedno, efekt je rovnaký. Utlmená chovateľská činnosť našej chovateľskej stanice je v súčasnosti zameraná tadžicko – afganským smerom. V zásade vieme, ako majú tieto psy vyzerať, aké majú mať povahy, aby sa pripodobňovali svojím originálom v daných krajinách. S tým zámerom sme aj robili pred pár rokmi importy buď z krajín ich pôvodu, alebo od chovateľov u ktorých máme istotu, že kupované psy nesú afganskú, alebo tadžickú krv. Ak budeme mať nejaké plány do budúcnosti, tak znovu to bude takým spôsobom. Napriek tomu, že razím názor, ktorý náleží predstavám voľného chovu a individuálnej zodpovednosti jednotlivých chovateľov, bolo by mojím veľkým potešením, ak by sa v Choš Chobare začali zaoberať chovatelia myšlienkou smerovania chovu buď k tukménskym líniam, alebo k tadžicko- afganským, poprípade k rozvíjaniu iných typov stredoaziatov z ostatných krajín SÁ. Či už kazašských tobetov, kirgizských dobotov atď. Samozrejme s primeranými importmi, typickými pre pôvodne psy SÁ a pre dané krajiny. Celkom logicky nevadí, ak by sa napríklad niekedy stalo, že pri chove psov „turkménskou cestou“ bol zapojený stredoaziat s afganskou, alebo inou krvou. Myslím si však, že dnes už nastala vhodná doba zaoberať sa myšlienkou, aby sa odporučovali párenia, ktoré by smerovali ku konkrétnym chovateľským cieľom s viditeľnými výsledkami. V každom prípade je nevyhnutné, aby chovateľské aktivity boli v súlade s požiadavkami na plemeno a aby sa pod názvom aborigén nepredstavovali a neskrývali hocijaké psy napríklad z útulku, ako sa to stalo pred rokmi v klube Skáaro. Frašky podobného typu by nemali mať v Choš Chobare miesto. Prajem všetkým chovateľom, aby sa im napĺňali chovateľské ciele v súlade s požiadkami na naše plemeno. Nakoniec s tým úmyslom väčšina do tohto združenia vstupovala.
Boris Kopeliovič